Cesta do štátov (z cyklu o sviatkoch)

Autor: Michal Paulov | 6.1.2015 o 15:40 | (upravené 6.1.2015 o 15:50) Karma článku: 4,76 | Prečítané:  1158x

V predošlom blogu som písal o dojmoch zo Slovenska, teraz sa podelím o zážitkoch z letu.

Ráno, 4:30 ma čaká taxi - odvoz na letisko. Spal som tri hodiny, najedol sa, pome na to! Let do Berlína bol v pohode, až na to, že vedľa mňa sedel vysoko trojrozmerný pán, čo chrápal niekde na frekvenciách medzi lámaním hlávkovej kapusty a cirkulárkou.

Prílet na Berlin Tegel. Niečo bolo zle hneď ako som vyšiel z lietadla, neboli žiadne „transfers“, ale check in bolo treba znova absolvovať od začiatku. V lietadle sa prihovára pilot s kopou slangov, povedal som si, letím s United, malé lietadlo, to bude normálka.

Letíme so zastávkou v Kanade, pretože napriamo na Newmark by sme nedoleteli, keďže sa vyhýbame búrke nad Atlantikom. Čo už. Po chvíli sa podáva obed – juch! Vypýtam si k nemu dva poháre vody, dávam na stranu, jem. Zrazu sa z pomedzi sedadiel prestrčí detská ruka a jeden pohár prevrhne. Sedím pol zadkom na mokrom sedadle. Možno ročnému nemčúrovi som sa poďakoval, veď kto by nechcel tráviť hodiny na studenej vlhkej špongii.

Prílet do Kanady. Pilot vravel, že zväčša ho na tomto maličkom letisku v strede treskúcej zimy a belasých stromčekov, obslúžia za pol hodinu a potom vyráža. Ale to nebol náš prípad. Hodina a pol ubehla pomerne rýchlo. Štartujeme.

O Šiestej miestneho času som mal priletieť do Minneapolisu – môjho cieľa. O hodinu a pol predtým však ešte iba prilietam do Newmarku (štát New Jersey – ďaleko od cieľa!). No dobre.. vystojím si rad na customs, štandardná trištvrte hodka - bo tu nemajú tie pekné terminály ako v JFK, kde si sami overíte totožnosť a dáte small talk so zriadencom.

Pánovi pri okienku sa nezdá plánovaná dĺžka môjho pobytu. Po 15 minútovom rozhovore ma odvádza úzkymi uličkami na ďalší výsluch a vraví „teraz vľavo, teraz v pravo..“. Ideme okolo dverí a predstavujem si miestnosť s lampičkou, prípadne aj gumenú rukavicu. Výťahom schádzame na nižšie poschodie a odrazu je tu dosť priestoru – veľká hala. Výdych.

Dostávam sa na radu a mám peknú pol hodinovú debatu s pánom čo sa snaží pochopiť čo znamená moja pozícia „Clinical Data Specialist“ a prečo som tak výnimočný, že ma chcú v US and A na dva mesiace. Spytuje sa na väčšinu mojich návštev krajiny od 2006teho a asi najpresvedčivejšie na neho zapôsobí, keď mu poviem, že aj defibrilátor na stene je od firmy pre ktorú pracujem. Ale úprimne - skutočne veľmi milí ľudia!

Idem si po batožinu. Leží na zemi, random pohodená poriadny kus od pásu na ktorom sa mala vrtieť. Ok, ide sa na helpdesk. Vďaka zdržaniu som posledný v rade. Rade v ktorom stojím krásnu hodinu a pol. Teta ma odbaví pomerne rýchlo. Dve hodiny čakania a letim sa do Minneapolisu – úprimná radosť.

Sadám si do najzadnejšieho radu v lietadle snažím sa uložiť sa – rozumej: nájsť si polohu, pri ktorej mi krk ešte dokáže držať hlavu. Dve a pol hodiny neskôr sa pozerám ako tie plamienky svetiel predmestí ožarujú nekonečnú tmu. Pristáli sme.

Sedím v najzadnejšom rade, tak čakám kým všetci vystúpia. Otváram priehradku nad hlavou aby som sa dostal k batožine...Vlastne, neotváram – je zaseknutá. Čakám na pilota, ktorý ďalších 5 minút šaškuje a potom ju silou otvorí.

Idem si k pásu po moju batožinu. Nie a nie sa zjaviť, aby na koniec vypli pás a asi 20tich pasažierov nechali chvíľu pred pol nocou zízať jeden na druhého s počudovaním na tvári - že ako a prečo až toľkým predviedli novoročný zázrak. Čakáme na sťažnosti – je tam iba jeden pán a zastarané systémy. Chudák.

Vystojím si ďalšiu skoro trištvrte hodinu a ešte raz toľko cestujem na hotel. Prichádzam do izby. Od odchodu z domu, až po príchod na hotel prešlo bez mála 27 hodín. Doterajší rekord.. a to raz sme brali namiesto lietadla auto a 4 hodiny si to do destinácie došli „po vlastných“ (Chicago – Appleton), aj to však trvalo dokopy menej.

Teraz pozerám do zomierajúceho počítača (nabíjačka je v batožine čo má prísť) a cítim sa ako kačka vo vyhrievanom (no aj tak z 5/6 zamrznutom) jazierku pred hotelom –aj keď všade okolo je mínus 22°C, hlavné je, že zadok je v teple.

 

Ps.: Batožina neprišla ani nasledujúci deň.. som stále v očakávaní

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?