Pondelok (9.2)
Ráno dobalenie sa a ide sa do práce. Meetingy, rýchle vybavovanie všetkého čo sa dá a o druhej taxík na letisko. Dialnica bola uzatvorená (asi dajaky papaláš došiel – vraj to robia bežne keď je v okolí viceprezident a podobné šarže). Takže obchádzame centrum zoširoka – aspoň som videl centrálu Cargillu a zistil, že je z Minnesoty.
Na letisku všetko prebehne rýchlo a už je tu príprava na odlet. Sedím pri okne, výhlad zo začiatku nič extra. V tom začne pri vzlietaní kričať decko sediace za mnou. Postupne sa výhlad mení - prechádzame nad rovinou, no neskôr prichádzajú hory :) potom údolia, kaňony vybrázdené riekami a čudujem sa ako mohlo vyzerať objavovanie východného pobrežia, pretože tieto zrázy z výšky vyzerajú neprekonateľne + stále ani náznak cesty v mnohých oblastiach.
Aby som nezabudol, krajina sa mení a je nádherná, ale decko neprestáva! 3 hodiny sústavného kriku. Štuple do uší pomohli, ale aj tak sa čudujem, kde sa to v ňom berie.. z tohto by malo mať svalovicu na bránici až do puberty.. Pol hodinu pred pristávaním prestáva a tak mám aspoň pri západe slnka pekný pohlad na skali podo mnou (a aj pekne vidieť tektonický zlom). Pristávame do oblaku vianočných svetiel a ulice vyzerajú ako nekončiace dátové obvody z Tron-u.
Unavený s bolavou hlavou si beriem malý sedan a idem na svoju prvú jazdu o samote (nj, od vodičáku som nejazdil) naprieč LA do Northridge. Dialnice majú niekedy iba 6 prúdov a áut je v pondelok večer na cestách ako múch na .... Kazdopádne, dajako už dorazím na hotel a idem spať.
Utorok
Zobudím sa ešte za tmy, Postupne nad kopcami na východe začína vykúkať Oskar a červenkasté svetlo sa premieňa na plnohodnotné letné slniečko. Po odchode z hotela som zarazený. Toto je raj! Všetko zelené, skali okolo pieskovcové, niektoré odkryte.. vyzerá to fantasticky. Počas jazdy sa nezdržím vulgarizmov a slovám nadšenia nad toľkou krásou naokolo. Všetko zelené – vo februári! Toto je fakt príjemná zmena po Minneapolise :)
V práci začíname tréning. Je vedený skvele a na obed vybieham na terasu, kde je síce veterno, ale stále príjemne teplo. Po práci na burger do Carl’s Junior. Na hotel sa dostávam za tmy, no aj tak je stále akurát teplo na kraťase a tričko (ani jedno nemám.. nohavice sveter a košela...).
Streda
Na tréningu som najsamaktívnejší. Neskôr sa dohadujem s dávnou ex že by sme sa mohli stretnúť, no nevie kedy, bo stále točí.. hérečka (ale doslova). No nič.. nákupy – veziem sa hodinu po dialnici do outlet centra, kupujem si až jednu vec (aj to zimnú) a šup ho na hotel, pripravovať sa na test.
Štvrtok
Je tu krásne!!!! Každú jazdu za svetla si užívam ako pes keď zbadá pánička. Test dávam, som oficiálne certifikovaný na vykonávanie risk manažmentu v projektovom manažmente podľa metodiky PMI – yes! Po tréningu ideme s kolegami do Cheesecake Factory. Diéta trpí, ale toto si odoprieť nemôžem.
Dávka možno štvornásobná oproti tomu čo dostávame ako čízkejk doma. Mám problém dojesť to, ale tak.. čo to tu nechám? :)
V obchoďáku pobieham po obchodoch a okrem zbytočne drahého škaredého oblečenia vidím zopár viac ako schopných mexičaniek. Hold genetiku majú prajnú, škoda, že vo vyššom veku majú často ruky chlpatejšie ako muži..
Piatok
Vstávam nepríjemne skoro ráno – pripravujem sa na konzultáciu so školitelom, aby mi poradil, na čo sa v mojom projekte zamerať a ako využiť novo nadobudnuté znalosti. V práci ostávam do obeda a pokračujem z hotelu. Postupne nastupuje únava. Stále neadaptovaný z výletu do Európy predošlý týždeň a tá zmena najskôr -7 hodín, potom +7 a na to +2 hodiny a +40°C to mi už telo rozhodilo totálne. Každopádne hlava síce mierne brní, ale chcem ísť von a tak vyrážam. Ide sa do Malibu a áno už v tielku a kraťasoch :)
Zaujímavá cesta totok – najskôr výhľady na kopce, kde jeden je zelený, ďalší pustý, skalnatý. Údolia plné domčekov a samozrejme prepchané dialnice.. Po 101tke idem primernou rýchlosťou za ktorú by som za normálnych podmienok dostal príšernú pokutu. No akonáhle zleziem z tej húsenice pomalých áut, tak začína cesta cez kopce.
Spomínal som výhľady? To čo sa z vrchu dá vidieť to prekonáva niekoľkonásobne, škoda, že nezastavujem na krajnici (bo často sa ani nedá) a pokračujem na druhú stranu k oceánu. Úprimne – som hrozný šofér, keby sedím v sedadle pri človeku ako som ja, tak by mi nebolo všetko jedno. Ako jediný dodržiavam vymedzenú rýchlosť (aj tam, kde si iba myslím, že je obmedzenie a možno nie je?) a za mnou sú kolóny ako keby som šoféroval starú škodovku.
Dorazím k pláži. Je to super :) vlny sú veľké cca ako ja a vravím si, že radšej sa zajtra okúpem na Santa Monike, no aspoň skúsit vodu musím.. Fotky a ide sa troška vyššie na miesto na konci malého polostrova – Point Dune. Fotky a po uvedomení si, že bolehlav začína gradovať sa rozhodnem ísť naspak na hotel. Tak či tak by sa za chvíľu už malo stmievať. Naspäť je to iba hodina a 20 minút – opäť radosť na dialnici.
Sobota
Vstávam bez budíka, aby som sa dal dokopy. Pomohlo to? NIE... Hlava bolí a len doobeda vypijem dva litre vody. Počas čakania na možné zlepšenie si pozerám čo všetko navštívim. Plán je nasledovný – Endeavour (ten raketoplán) v múzeu, potom parkovanie pri škole vo Venice, prechádzka po Venice a na koniec Santa Monica, kde to zapichnem a budem si čítať. Po piatej ešte zvážim návštevu galérie, ktorú mám cestou.
Ako to dopadlo. Bolesť hlavy sa stupňovala a prešla až do grckových stavov a motaním. Bol som rád, keď som sa dostal do obchoďáku s tým, že som iba raz minul odbočku. Tam si kupujem mikinu, triko a batožinu, aby som sa na odchode zo štátov vedel pobaliť. Chvíľu po zotmení sa dávam ako tak dokopy. Nie, že by som zvládal hodinu a pol jazdy do downtownu, ale aspoň tak, aby som sa dokázal najesť a začal opäť cítiť hlad.
Na hoteli sediac v kresle zisťujem, že nie som jediná duša, čo prežíva „super“ Valentína. Tak aspoň vedomie, že tam doma je niekto čo tiež trpí zdravotne troška pomáha (hold, ľudská psychika je fakt neurčitý guláš emócií)
Ešte pred spaním zisťujem, že mám to šťastie zdielať stenu s párom, čo oslavuje dnešný „Singles awareness day“ vzájomnou výmenou baktérií. Jeho nepočuť, no žena robí zvuky, ako keby sa fakt trápila. Skôr sa mi ten soundtrack zaspávania spája s predstavou ako sa lopotí ťahaním delfína za zadnú plutvu po pláži a riadne sa namáha a nie ako niečo čo by si nebodaj mala užívať.
Sranda tieto hotelové „romantické“ chvíľky. Ešte dávnejšie som mal susedov, čo chceli skúšať koľko vydrží pérovanie na posteli a pán to zakončil vzdychom po ktorom by som na mieste ženy utiekol s vydesenou tvárou a hľadal políciu. Bolo to niekde medzi postreleným prasaťom a medvedím revom.
Pokiaľ si po prečítaní týchto riadkov začnete viac uvedomovať čo v posteli robíte a nebudete si to už tak užívať – nemáte za čo :)
Nedeľa
Budík o pol piatej. Raňajky, dobalenie sa a o pol šiestej odchod vrátiť auto. Letím o pol desiatej a neviem koľko bude trvať cesta z AVIS-u na terminál, koľko check in a tak sa radšej ponáhlam. Čakám preto iba tri hodiny.
Vedľajší gate je pre ľudí letiacich do Cancun-u. Hneď by som šiel.. Nastupujú tam štyri 9.5ky a dve osmičky. Kdežto na môj let – ani jedna.
V miestnej obdobe Ryanairu mám šťastie na sedadlo v uličke, môžem si natiahnuť aspoň jednu nohu.. smolu mám na malého ázijca, čo hučí ako megafón a ani štuple nepomáhajú. Deti by mali dávať do batožinového priestoru!
A v kraťasoch prichádzam do -16°C. Radosť.
