Cesta do Číny 3

Autor: Michal Paulov | 13.10.2015 o 12:22 | (upravené 13.10.2015 o 13:39) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  863x

Čína – deň 4-5 (utorok 25.8.15 – streda 26.8.15) ...  O tom ako som sa ešte prechádzal Pekingom a odcestoval do Xianu (dobre nudná uputavka, čo? :)

Deň štvrtý - utorok

Viete aký je to pocit, keď sa snažíte prebrať čo najskôr, aby ste toho veľa postíhali. Presne s tým úmyslom som si zapol budík na čo najskôr (tuším okolo šiestej) a túžobne očakával, že budem ako Indiana Johanes spoznávať nové dovtedy neprebádané kúty sveta.

Takisto poznáte isto ten pocit, keď budík v momente keď začne rindžať, len vypnete a pokračujete v ležaní – full time. Takto som vstal o dve hodky neskôr s tým, že „ok, mám toho veľa v pláne, ale dajako to predsa dám“.

Do skoku mi nebolo hneď aj z toho dôvodu, že trávenie práve dávalo svoje „nihao“ miestnej strave. No nič, treba vyraziť.

Baby potrebovali zistiť ako je to s rýchlovlakom, čo sme mali rezervovaný do Xianu, tak idem na hlavnú vlakovú pre daný smer. Všade po zuby ozbrojení vychudnutí pajáci v košeľách plandajúcich na prepadnutých hrudníkoch. Ale zbrane mali ako naozaj.. Nevadí, vybavenô čo bolo treba, ide sa ďalej.

Cestou mestom zisťujem, že aj slušne pôsobiaci košeľák vie mať okolo seba obláčik sťa reklama na potné žľazy a utvrdzujem sa v tom, že tuto ma skutočne môže všetko prekvapiť. Aby som sa rýchlejšie dostal cez mesto, tak idem do metra. Tu sú bezpečnostné kontroly vždy pri vstupe – dačo podobné ako keď idete do lietadla. Väčšinou Vás vyzvú, aby ste vybrali tekutiny z batožiny a buď to prebehnú dajakou spektroskopickou čítačkou, alebo Vás vyzvú napiť sa.

Teraz si predstavte, že ste práve dali chudému 27? ročnému ujovi svoju fľašu a on sa Vás spýta „Would you like something to drink?“. Zrejme pracoval ako čašník, alebo toto bola jediná fráza, ktorú si dohľadal, no zízal som naňho ako mechom ovalený. Až keď to tretí raz zopakoval, tak mi doplo, že chce, aby som sa napil tej mojej vody. Hotovo.

Sedíte v metre. Prisediaca starenka mľaská a asi má zlý sluch. Preto mľaská tak aby sa počula – rozumej ako keby to robila cez mikrofón – šialene nahlas.. Asi aby nezabudla, že ešte stále niečo žuje. Keď dojedla, tak som sa potešil a hneď zháčil. Všetky obaly vzápätí šmarila pod lavičku pod seba. Krásne.

Prichádzam k Olympijskému mestečku. Tento rok už druhé :) Vtáčie hniezdo je pekné, až na to, že škaredo hrdzavie. Plavecký bazén je fantastický a tie tiene bubliniek sú nezachytiteľné ba ani iPhonom. Skutočne pekné miesto. No nie až tak, keď je šialený úpek. Taká veľká betónová plocha s pár stánkami čo tropili tieň. Tie však boli obsadené... Najkrajšie jednou policajnou hliadkou, ktorá si sediac na lavičke obedovala – používajúc kufor auta ako bar. Utešení boli, len som ich vo „výkone služby“ nefotil aby nebol prob.

Odtiaľ som sa presunul metrom do mrakodrapmi posiatej časti mesta. Tuto sa týči ikonická budova centrálnej (=národnej?) čínskej televízie. Na pešo som sa vybral oblasťou plnou ambasád – všetko strážené oplotené budovy, pôsobiace však menej rušivým dojmom ako naša americká na Hviezdku.

Mieril som do parku, kam som utekal pred poludňajšou horúčavou. Tu si v oáze mimo ruchu mesta jeden pán cvičil 太極拳(...čítaj „tai-či“). Po lezeckých stenách sa tu štverali mladí číňania a ešte mladší sa preháňali po preliezkach.

Z parčíku som si to zamieril do parčíku na steroidoch – Temple of heaven (=dačo s nebom ;). Toto je séria chrámov a rituálnych stavieb užívaných vladármi po stáročia na modlitby za lepšiu úrodu. Chrámy však boli obohnané úchvatným parkom. Ten bol mierne geometricky prehnane linajkový, avšak stále perfektným miestom na únik pred večným ruchom Pekingu.

Pri pohľade na 7 meteoritov (viď nižšie) som sa zarazil. Mali symbolizovať zjednotenú Čínu. Pri všetkom, čo som počul o prvom vladárovi (zjednotiteľovi), mi toto prišlo ako dosť prázdne gesto. Ale k tomu magorovi sa ešte vrátime :).

Ďalšou zastávkou bol Hútòng – akože staré mesto. Celková impresia – sklamanie. Priveľa turistov, príliš preľudnené a zreštaurované. Nuda.

Na konci tejto časti mesta sa nachádzajú dve veliké stavby – Drum tower a Bell tower. Obe boli užívané na oznamovanie času a ako už správne tušíte – buď bubnovaním, alebo zvonením. Len pre informáciu, miestne bubny nemajú jazýček, ale udiera sa do nich zvonku.

Nestihol som však už vstupy veží, keďže o piatej zatvárali. Čo už. Tak som si povedal, že si pôjdem vyfotiť západ slnka nad Zakázaným mestom (nad Z. mestom je park, ten bol ešte otvorený pre verejnosť). Tak kráčam, dlho... veľmi dlho. Cez trištvrte hodinu kráčam friškým tempom a stále tam nie som. Pozerám do mapy, ulice mi nie vždy sedia, no podľa appky s kompasom idem správnym smerom – na „S“ ako „south“.

Cestou cez uličky, kam biely turista zavíta iba omylom sa dá vidieť, aké sú podmienky života miestnych – nie veľmi zlé. Takisto vidíte aj prípravu potravy – napr. ako drvia oriešky pivnou fľaškou na rovnom denku.

Už sa Slniečko knísa k obzoru a tak ešte pridávam, veď preboha, nemôžem byť už ďaleko. V tom zbadám opäť veže olympijského štadiónu. Vtedy si uvedomím – veď ja mám slovenský operačný systém, takže „S“ bol „sever“. Do kelu (ok, možno som bol o pár stupňov vulgárnejší. Na upokojenie si kupujem magnum (ten nanuk). Razom je lepšie.

Vraciam sa na hostel a pozerám, že som za ten  deň som prešiel cez 52 tisíc krokov – 37.8 kilometra. Všetko v širokých skejťáckych teniskách, mal som po tom otlak? NIE! Lebo F**K YOU akákoľvek iná obuv!

No späť k hostelu. Tu si dávam hovädzie. To mi donesú na tácke keramickú misku s ešte bublajúcim pokrmom. K nemu pivko a oddych s fejsbukmi. Po nastupuje ten pocit, keď neviete, či je jedlo ešte horúce, alebo iba štipľavé.

Ide sa spať, koniec, bol som uťahaný a ďalší deň predsa cestujem.

Deň piaty – streda

Ráno – vstávanie o ... fúha.. že skoro.. ešte hádam pred siedmou, lebo pobalenie sa a nákup. Odchádzam do hypermarketu (toho kde sa predavačky prekrikujú – z predchádzajúceho blogu). Cestou distingvovaná paní v kostýmčeku vytiahne mrmlisko z útrob a odchrachlí ho s pompou cisárovnej.

Pred hypermarketom sú rady dôchodcov. Kričia a tlačia sa, aby boli čo najbližšie k vchodu. V momente otvorenia brán vidieť zúrivosť a detskú neoblomnosť v týchto vetchých zombie zjavoch, ako sa snažia uchmatnúť si každý centimeter bližšie k dverám. Samozrejme, raz v obchode, opäť nahadzujú tempo slimáka. Nuž, mám nakúpené, idem sa dobaliť a vyraziť do Xi'anu (čítaj „Šijanu“).

Dôjdem na stanicu, pozerám na lístok, na ktorom nič nerozumieť a tak idem do náhodného vozňa, sadám si kde sa mi páči a po chvíli prídu číňáci vraviaci mi, že sedím na mieste dievčice. Pozerám na lístok a zisťujem, že vlastne sedím iba o sedadlo veľa v správnom vozni – haluz a že riadna! No a potom mi vraví, že môžem ostať, tam (pri okne), aby ona bola s priateľom (obtlstlým chalankom z evidentne celkom zazobaných pomerov s na hnedou prefarbenou šticou).

Všade sa ozýva nesmierne hluk neumierňovaných detí. Pri pohľade von halí krajinu všadeprítomný smog (aj poľnohospodárske oblasti – tu je ho proste priveľa z fabrík). Vo videách čo nám púšťajú sa stále mihajú reklamy a náučné skeče, kde kreslené postavičky ukazujú, že si treba umývať ruky po wcku a nepracovať hneď s jedlom (bez umytia rúk). Toto vo vlaku kde lístok stojí 70€.. Títo ľudia sú skutočne hrozní sedliaci, bez vzorcov správania, ktoré sú u nás vštepované dajako automaticky.

V metre, smerom na hostel, zasa púšťajú videá, teraz o tom, že v prípade požiaru netreba čakať na výťah – nepríde, ale treba použiť schody (a nie eskalátor). Tu dostáva „celoživotné vzdelávanie“ úplne nový rozmer..

Po príchode na hostel si dávam sprchu. Vraciam sa na izbu a číňanko – spolubývajúci si v reakcii na môj návrat monštrózne prdne. Toto ventilovanie je mu vlastné a bude ma ním ešte neraz častovať. Preto som sa ho rozhodol nazývať „Prdlo“.

Rozhodol som sa pre prechádzku ešte večerným mestom – idem do moslimskej štvrte a tá je úchvatná. Je to jeden velikánsky trh, moslimský trh na čínsky spôsob. Nekupujem si nič, iba nasávam atmosféru (áno myslím tým aj to, že nasmrádam).

Vraciam sa na hostel a idem do perín – zimných .. vo vyše 30 stupňových horúčavách.. super! A ako bonus sa z Prdla stáva na noc chrapúň.. a obstojný.. ešte že mám štuple do uší.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?