Deň ôsmy - sobota
Dnes trvalo Prdlovi dlho, kým sa prejavil. No nakoniec sa ozval .. jeden by sa už oňho bál. Že som nechcel byť v zaprdenom a pretože som si tvár už chvíľu nepoľudšťoval, tak som sa šiel oholiť – do sprchy.
Predstavte si, že sa holíte podľa prednej kamery na telefóne v zle osvetlenej sprche. Zhrnul by som to asi takto: málo svetla = nízka kvalita obrazu a žiaden detail; zlá ohnisková vzdialenosť a 2D pohľad (máte iba jednu kameru, tak na 3D zabudnite) a potom ste radi, ak bradu vystrúhate tak, že sa podobáte iba letmo na Guernicu.
Balenie bolo mega efektívne... ale fakt – žiaden sarkazmus; nechal som si batoh na recepcií a šiel som sa naposledy sám túlať mestom.
Neviem či som spomenul doteraz to, že malí štupli (aj štuplice) majú nohavice bez rozkroku.. predstavte si to asi ako kaubojský oblečok bez toho poklopu na dva gombíky v miestach, kde sa nohy stretajú a formujú zadnicu... a.... prednicu. Takže toto tu majú bežne, sedia s tým na lavičkách v metre, vyprázdňujú sa kade tade.. no a ono je to pomerne bežne viditeľné vonku. Fujky.. no aspoň šetria životné prostredie nevyhadzovaním plienok.
Bol som sa pozrieť do Drum tower, no lístok som si kúpil pri Bell tower. To bola chyba. Oficiálne predajné miesto je pri každej z nich, no pri Bell tower sú lístky drahšie (áno seriózne „WTF?!“). Ale bola aj pekná bubnová šou a výstava + videl som asi najkrajšiu číňanku doteraz.
Prechádzal som sa opäť po moslimskej štvrti – skutočne je tu pekne. Vonku predávali mäso a teraz ste si boli istí, že ide o prasiatko a že namiesto ľadu boli mušky, to predsa nevadí (viď nižšie). Tieto úzke uličky, kde asi každý jeden človek podniká, som opustil hľadajúc úľavu pred spaľujúcim slnkom. Pokoj som našiel v parku, mi okrem Kindlu a pivka robil spoločnosť muž sediaci na vedľajšej lavičke, trénujúci hru na harmoniku. Vyše hodiny si vypiskoval príjemnú hudbu.
Aby som nezabudol, jedna zaujímavá vec čo postrehnete po príchode sem je to, že ak idete do menšej reštiky/fast-foodu, tak WC budete hľadať zbytočne. Miestni chodia na potrebu do verejných WC, no tým som sa úspešne vyhol počas celého pobytu (takým tým mestským verejným záchodom, v prírode sa to neráta).
Späť k prechádzke. Mal som chuť túlať sa, úplne bez cieľa, aby som videl čo najviac autentického koloritu miestneho života. No a ako sa tak prechádzam tak v jednej zašitej uličke nachádzam opäť raz chrám a tento raz bez vstupného!!! :)
K miestnym ľuďom. Babičke nejde zapaľovač, tak ho hodí na zem pod seba. Chalanko dostane letáčik, hodí ho pod seba. Žiaden ostych, priamo pred osobou čo mu letáčik dala. Chochnes – možno toto slovo niektorí nepoznáte, no jeho čínsky ekvivalent tam nepozná skoro nikto. A ešte jedna črta správania – sú ku mne milí všade kam prídem a mám hlúčik obdivovateľov :)
Prešiel som sa úplne zašitými uličkami, popod starú hradbu vôkol mesta, po obchodoch, kde mi predali aj skazené ovocie (hold neviem ešte rozpoznať čerstvé líčí) a šiel som čakať baby. Mali dôjsť rýchlovlakom z Pekingu. Na stanici ich čakám a keďže idem meniť tekutiny, tak sa musím vyjadriť opäť k osobnosti priemerného Číňana.
Miestni chlapi majú nesmierne velikánske ego.. pred pisoármi. Stačí ak to zhrniem tak, že by ste nechceli umývať miestne pánske toalety a ani topánky a nohavice – veď to musí fŕkať fakt všade keď stoja pol metra pred mušľou!!!!
Baby prišli – ide sa na pivo! Po ňom ešte rýchla prehliadka moslimskej štvrte, baby kupujú aspoň dajaký suvenír a ide sa ponáhľať na autobus na letisko. S odretými ušami stíhame bus na letisko. Do lietadla sa dostávame neskoro, aby sme mohli čakať na odlet. No, aby som nezabudol, nedávajte si do veľkej batožiny externú baterku, musel som ju vyzdvihnúť a opäť check-inovať. A to isté s príručnou, do ktorej som baterku potom hodil.
V lietadle sme si chceli dať líčí. Chceli.. bolo prehnité :-/. Let prebehol rýchlo a nasledoval odvoz s miestnou tetuškou a jej manželom do hôr, kde býva Avatar. Až riadny kus za mestom sme prvý raz naďabili na fakt zlé (Slovenské) cesty, dovtedy som mal šťastie na skutočne pekný cestný povrch.
Za oknami sa tmavá krajinka mihotala a mesiacom osvetlené hory dávali poznať, že toto bude nesmierne pekné miesto. Dorazili sme na hotel, dali domácu a zaľahli zaslúžene do perín.
Deň deviaty – nedeľa
Vyšiel som na terasu a pozerám na okolie. Sánku som nechal na zemi už vo dverách. Terasa má asi toľko štvorcov ako priemerný prvý byt páru v Bratislave.. o dve poschodia nižšie sme (už s babami!!!) išli na raňajky.
Domáca nám vysvetľuje čo vidieť a kade ísť. Jej Ingriši nie je dobrá (english), no po tom čo povie, že sa ju naučila z translatoru, tak treba uznať, že je to obdivuhodný výkon!
Ideme do parku. Cestou sa pred nami rozvíja krajinka a vykúka na nás stále viac a viac stĺpovitých končiarov. Na to, aby sme sa dostali pod vrchy, kde sú spravené cestičky až na vrch sa musíme prepraviť autobusmi. Len tie mršky nás po prvom úseku už dajako nie a nie zobrať. Našťastie si jeden po chvíli stopneme a ten si to sťa pretekár do vrchu šinie koľko ten malý motor dovolí.
Ešte maličkosť – na vstup do parku nám zobrali otlačky (asi aby sme nešli dvaja na tú istú kartičku).. toto keby zaviedli v Jasnej, tak ušetria na celom kamerovom systéme.. len by nás pršteky oziabali.
Ideme do kopca. Je to iba asi bilión schodov. Našťastie, čím ste vyššie, tým krajšie výhľady sa vám rozprestrú (áno toto je riadny silná myšlienka... a čo!). Rovnako bolo veľa selfies s domácimi. A vlastne aj motýľov, skutočne ich bolo neúrekom.
Hore boli opičky!!! :) a dali sa kŕmiť z ruky arašidmi! No ak ste nemali jedlo, tak vás nechceli mať blízko, čo sa Azraelovi skoro vymstilo otlačkami opičích zubov na tele.. Po híkaní, ujúkaní a jajkaní z výhľadov sme sa vybrali dole. Nastal čas rátať schody. Bez bočných vyhliadok a všetkých schodoch na vrchu náhornej plošiny sme zišli 2714 schodov. Takže cestou hore to bolo isto 3500 (s trmácaním sa po bočných uličkách)... zaslúžil by som si kakavko.
Ozaj v cene lístka je aj poistenie na hory. Na štyri dni činí 3¥, teda menej ako 50 centov. Cestou dole sme mali opäť problém chytiť bus. Keďže park je velikánsky a ľudí sa nazbiera veľa, no ciest odtiaľ je málo (dá sa to porovnať so skibusmi, alebo shuttlom z pohody v nedeľu ráno). Tak a keď už sme sa natlačili, tak sme boli ovalení pižmom čínskeho ľudu. Hygiena je tam cudzie slovo.
Ešte jedna myšlienka patriaca všetkým hejtrom širokej skejťáckej obuvi. Za posledný týždeň 165km v nohách. 0 otlakov – slovom „NULA!“. Takže ak na mňa niekto začne o pohodlnosti bežeckých tenisiek, bagandží, balerínok, vychádzkovej obuvy, vibramov, slušných topánok, trendy gumáčikov, sandálov, šteklov, kroksov, gamaší, flipflopov a akéhokoľvek iného druhu topánok, tak Vás v duchu vysmejem (a možno aj do očí). Nie je pohodlnejšia obuv, čo by sa o Vaše nohy starala lepšie ako obuv vyrobená tak, aby absorbovala náraz z ktorejkoľvek strany!
Na záver sme si dali uvariť večeru. Chcel som mierne štipľavé hovädzie. Bol to pomer chilli papričky a mäso 1 : 1. Bolo mi razom teplejšie.
