Cesta do Číny 7

Autor: Michal Paulov | 12.11.2015 o 11:20 | Karma článku: 3,49 | Prečítané:  555x

Blog o cestovaní do Číny a následnom cestovaní po Číne, kým sme cestovali Čínou. A tiež o tom čo sme zažili popri tom.

Čína – deň 13-14-15 (štvrtok 3.9.15 – piatok 4.9.15 – sobota 5.9.15)

Deň trinásty - štvrtok

Nič nezačne tvoj deň tak, ako vajíčka so slaninou... ok, možno techtle mechtle v posteli s blízkou osobou, no hneď za tým sú vajíčka so slaninou. Joj... ok, žranica a radosť :) čo nás však netešilo je, že všade je kruto vlhko.

Už v Zhangjiajie nám trvalo dosť dlho, kým nám veci na šnúre uschli. Tu.. napríklad, preperiete si uterák a tá marha síce vonia od sprcháču v ktorom ho žmolíte, no keďže máte 100% vlhkosť, tak Vám ani za deň a pol nepreschne a smrdí horšie ako pred praním (tento scenár sa opakoval viac razy).

Aby vlhka nebolo málo, tak sa mi zvyšok toho neradostného špiritusu rozlial v batožine. Štuplík to vzdal a sáčik v ktorom cestoval bol empatický. Tak tretina vecí mi nevoňala práve najvábnejšie. Hold, smola.

Že je vraj mesto pekné a oplatí sa ho vidieť z dvoch kolies, išli sme si požičať bicykle. Spomínal som už, že je tu vlhko..? Číňania za volantom ..toto slovné spojenie ide k sebe asi ako dikobraz – predavač héliových balónov. Ale že už sme tu, tak sme sa premávke nevyhli. Fičíme teda malou (2mil. obyvateľov) metropolou. Keďže kopce tu razia náhodne zo zeme, tak prostredie je viac ako utešené.

Ale že ľudia sú škodoradostné (po)tvory, tak isto chcete počuť sťažovanie sa.. páči sa – bicyklu sa dala sedanka zdvihnúť iba cca o 40cm od kolesa, teda, nohy som mal stále v menej ako 90° uhle. Buď ste krutí predavači bicyklov a chcete rozosievať zlobu, alebo ste v živote na bicykli nesedeli a povedali ste si, že je to lacné a isto sa to predá... iná možnosť tu nie je.

A keďže už sme dosť na juhu, tak je tu pravé juhoázijske podnebie – zmokli sme ako chudery. Ale úplne. Na total. Preveľa. Kruto. A že bolo mokro v šľapkách a jazdili sme cez kaluže, tak som dnu mal šmykľavé blatko. To sa mi skoro stalo osudným, keď som sa snažil prebehnúť cez cestu a zrazu obe šľapky išli svojou cestou. Oproti mi išiel autobus, ja zaseknutý v strede štvorprúdovky (mimo prechod).

Našťastie botu mi neprešlo a ja som to rýchlo strhol nazad do stredu cesty a za chvíľu sa dostal k babám. Kráčajúc posledné metre pred hostelom som zbadal na strome odhodený mop. Bolo to presne ako ten moment, keď umývate strom a v jednej chvíli sa Vám už nechce.

Na hostely bola vyprážaná ryža (tu je to echt fajnovka) a po som ešte raz vybehol do mesta pozrieť niektoré miesta a nasávať miestnu atmosféru. A skúšať miestne nanuky.. majú ich mega lacné a mega dobré!!! Hoc pri preprave sa často rozmrazia a máte to ako neurčitú zmrznutú guču s dosť trápnym prekvapením vo vnútri – paličkou.

Zakecal som sa s miestnym učiteľom angličtiny a zistil, že podmienky tu nie sú práve naj. Že jeho rodina už 300 rokov pestuje čaj a jeho rodičia inovujú a majú aj líči čaj. Taktiež že sa chce dostať do Anglicka, aby si zlepšil anglinu a na to potrebuje ešte dajake certifikácie. No anglinu má už teraz lepšiu ako polovica ľudí čo poznám.

Späť na hostely baby objavili „Cards against humanity“. Ak by ste si z mojich blogov mali dačo niekedy zobrať, nech je to to, že túto hru musíte v živote skúsiť. Je to 100% destilát ľudskej krutosti, odpisov, nezbednosti a úchylnosti ducha. Príjemnú zábavu :)

Deň štrnásty – piatok

Raňajky – taštičky, kde namiesto chilli vybavili štipľavosť použitím zázvoru. GENIÁLNE!! Dnes zasa cestujeme (sme s tým trápni čo? :). Tri hodiny sme šli autobusom serpentínami do miesta, kde aj keby bola nukleárna vojna, tak títo ľudia prežijú. Ohromné množstvo ryžových polí, potôčiky, pramienky, všade si chovajú sliepky, oslíkov.. jednoducho – veľmi pekný vidiek.

Späť k ceste sem. Uličky boli tak uzučké, že situácia autobus vs autobus (idúci z druhej strany) sa riešila niekedy aj 5 minút a išlo o milimetre. Pri príchode sa nám batožiny snažili zmocniť miestne žienky. 140cm, vlasy na dva metre (uviazane v čepci), 50 rokov plus a sily ako Rambo. Neodbytne sa vnútili babám, no ja som nemal dobrý pocit z toho, že by mi ťahali veci do kopca žienky, čo pôsobia vetchejšie ako 100 ročný starček.

Inak zásobovanie je tu zaujímavo riešené. Do kopca tu veci ťahajú buď ženy, alebo kone/oslíci. Chlapi nie. Život tu v kopcoch je zaujímavý a všade vidieť, že tu vyžijú z toho čo im dala príroda (plus pár tehál a malta z fabriky... no dobre a ešte aj tá elektrina).

Fotky sú hádam dosť veľavravné a netreba ďalší popis. No a konečne nachádzam využitie pre vibramy, ktoré boli doteraz iba mŕtvou váhou!!! :) Rovno sme si povedali, že dáme ďalších 300 výškových metrov a ideme do lesa nad polia. Aby sme sa vzápätí otočili a zliezli späť do drevenej chajdy. Je pekné sledovať život navôkol, napríklad ako tetuška vyšíva, aby neskôr skúsila výtvory predať, ako stavajú ďalšiu kolibovitú stavbu, aby vedeli ubytovať viac turistov, ako sa koníky pasú v ryžovom poli, alebo ako Jonatán fotí emócie plačúceho číňanka...

 

Amíci si nevypli notifikácie a nabiehajú im správy z FB až do druhej ráno :-/ v domčeku kde všetko počuť.. aspoň, že si nahlas nikto nikde neopätuje lásku..

Deň pätnásty – sobota

Dnes sa presúvame do Guilinu a odtiaľ do Yangshuo (fakt si to vôbec niekto vygoogli?).

Schádzame opäť pomedzi koliby bez územného plánu (domčeky sú roztrúsené kade tade a pomedzi ne sa kľukatí chodník). Sem tam na nás zazrie z uličky oslík, sem tam decko. Cestu nám lemujú obchodíky a prichádzame na autobusovú zastávku, kde čakáme. Ponad hlavy nám lietajú stovky vážok a pozerajúc vôkol vidím, že v celej Číne strašne fičí tričko k albumu „Minutes to midnight“ od  LP.

Autobus ide už vyššie zmieňovanými serpentínami. Kým ja si pohodlne čítam Kindle, dievča cez uličku plní sáčik natrávenými raňajkami. Smejem sa a hrozne :D vyzerá ako koník s krmítkom zaveseným za uškami. Sem tam vzlik a pritom má iPhone, všetko na sebe bling bling a grcká ako najväčšia hérečka :)

Autobus ide hodinu a pól. Dymíme, zastavujeme.. možno brzdy? A keď už vodič chladí prúdom vody, tak rovno aj umyje celý autobus. Toto však nie je jediná zastávka čo nás postretne. Jedna je taká, že vodič iba ide vrátiť misku od jedla, čo si kúpil cestou hore. Ďalšia je taká, kde si kúpi mäso od predavača vedľa cesty (opäť nechladničkované), ešte dačo nakupuje pri treťom zastavení. Tu sa ani drive-thru od káčera Donalda nechytá.

Z Guilinu vyrážame do Yangshuo a na mieste riešime ako sa dostať na hostel. Volíme autobus. Je to na štýl sardinka v konzerve, alebo 39 z Mlynov v rannej špičke... ibaže s veľkými batohmi a s nízkym stropom. Podobné maršutkám z Jerevanu.

Prechádzame sa po meste a všade sa nám snažia predať pekné výrobky – zväčša miestne výrobky, ako miestny šperkár, zákusky, keramika a podobné čačky mačky, no popri tom je tu stále preveľa typických čínskych obchodov, kde to vyzerá, že všetky predávajú ten istý sortiment.

Ako poznáte neslobodu vyjadrovania? Keď príde osem policajtov a zoberie vám značku s nevhodným nápisom z pred obchodu, kde predávate podobný tovar. Hold nie každý vie zniesť posmech a kritiku.

Večer zakončíme ja drinkom z manga .. ešte teraz slintám.. a baby pivkom na teraske.. malým.. za 5€ jedno... a že lacná Čína.. pch..

 

Písané v Miláne

V nedeľu odcestovaný na pracovnú cestu. Skorší let, lebo chcem stíhať dačo z mesta. Pachtenie sa trištvrte hodiny električkou do centra (24 zastávok... skoro ako z Dúbravky). A keď konečne dôjdem k Duomovi, tak mi povedia, že už pol hodku zatvorené a mám dôjsť zajtra.. Internety ma ogabali, tam som mal do posledného vstupu ešte pol hodinu k dobru...

Ďalší deň teda idem zasa k Duomu. Je pondelok a tak cesta trvá dlhšie – hodinu...stojac... tlačiac sa v električke. Som tam o siedmej a spásonosne pozerám smerom na predajné okienka. Tie sú však opäť zatvorené.. Spytujem sa tety sbskarky, čo to má znamenať, keďže jej kolega mi deň predtým povedal inak. Ona odpovedá, že síce je Duomo ešte otvorené a o ôsmej je posledný vstup, no lístky si môžem kúpiť až zajtra. Plieska ma čírou radosťou.

Využívam nasledujúce chvíle na behanie po obchodoch a to sa mi stáva osudným.. kupujem si kabát za obnos, ktorý by mohol byť pekným rozpočtom na darčeky pre tri osoby... ale tak.. seba mám predsa najradšej.

Keďže spadám do kategórie hostí, čo si môžu nárokovať vrátenie daní, tak ma presviedča predavač lámanou anglinou, aby som si vyplnil formulár – hoc mi to príde čudné, keďže sme v únii a aj to poznačujem. Nevadí, trvá na tom. Tak a nastávajú peripetie s hľadaním, kde si túto vratku na daň uplatniť. Miesto nachádzam a tam mi teta vraví, že ujo zavádzal a ešte aj centrála spoločnosti čo rieši tieto dane je na Slovensku.. svet je malý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?