Júlový pracovný výlet do Ríma

Autor: Michal Paulov | 23.8.2016 o 21:37 | Karma článku: 2,13 | Prečítané:  572x

Už veľa vody Latoricou pretieklo, odkedy som slúbil, že zavesím ďalší blog. Nuž, na dobré sa vraj dlho čaká... a na to zlé asi tiež.. A teraz dačo o meste, kam vedú všetky cesty

Let – ako inak, niečo sa zasa muselo domrviť... máme meškanie. Sranda však prichádza počas pristávania. Už sme na zemi a všetci sa dvíhajú kým ešte rollujeme. Zo zadu skríkne letuška, aby si všetci sadli, no túto snahu nekorunuje úspech.

Svoje šťastie skúša stevard.. taký milý chlapec, čo musí mať veľmi rád milých talianskych chlapcov.. Svojim tenkým hláskom žiada a zľahka vyzýva všetkých slovami: „prepáčte, sadnite si prosím, ďakujem“.. Ale sú to taliani.. takže sa pekne krásne ďalej vybaľujú a vstávajú. Letušák namosúrene vstáva zo svojho sedadla a opakuje (teraz už ráznym a nahnevaným krikom): „PREPÁČTE, SADNITE SI PROSÍM, ĎAKUJEM“

Odrazu to funguje. Vyzerá to ako rýchlokurz angličtiny, taliani zázračne porozumeli! ...ale.. ako sa pousádzali, tak opomenuli zatváranie priehradok nad hlavou a veci padajú.. Stevard opäť vstáva a zatvára priehradky, hundrajúc o tom, že niekto sa musel ponáhľať. Taliani sú zhrození, že im padajú veci na hlavu, netaliani sa nahlas smejú.

Taxík ma čaká a idem na hotel. Jazda večernou krajinkou je pekná, kým... kým šofér prvú polovicu cesty nepresmrká do seba. Je to elegantne oblečený človek a presne takí si počas predbiehania ohrýzajú nechty alebo iba palec?. Drží sa počas jazdy medzi druhým a tretím pruhom, prakticky na čiare medzi nimi. Ako som spomínal, má veľmi pekný oblek, pekné BMW, príjemné vystupovanie pri zoznámení, no zvyškom správania vraví o sebe dačo iné.

Prichádzam na hotel kúsok od miest kde máme kanceláriu. Je to nádherná obrovská budova zasadená do krásneho prostredia – parčíku, do ktorého by sa medická záhrada zmestila aspoň 2x. Okázalé spoločné priestory sú však protipólom k izbám. Už som zvyknutý na tieto kutice, kde máte pol až trištvrte metra okolo postele a malú kúpelku. No aj tak by človek očakával už dačo iné – lepšie podľa zovňajška a aj od toho, že je to hotel vlastnený Vatikánom (a otvorene – ten pôsobí všetko, len nie skromne).

V práci išlo všetko rýchlo a to aj napriek tomu, že sme mali výpadok elektriny.. Kolega urobil z mobilu hotspot a pokračovalo sa.. No a na obed nám nosili miestne jedlo a to už je kategória sama o sebe.

Či už išlo o cestoviny, ryby, chlebíčky, dezertíky, vlastne čokoľvek, tak talianska kuchyňa zasa raz nesklamala. Vďaka našim hostiteľom sme sa dozvedeli, že pizza sa má jesť iba s pivom (nie vínom!). Alebo to, že dať si po jedenástej kapučíno je bezočivým rúhaním sa (ok, toto sme vedeli už skôr, ale aj tak sme čašníka podpichli).

Avšak teraz pre všetkých čo ešte nikdy nevideli výraz „Sous Vide“, radím Vám dobre, spozornite!

Nejde o taliansku vec, no je to spôsob prípravy mäsa, pri ktorom hádam aj vegetarianka zvlhne.. slinami v ústach ty zvrhlík! Mäso sa obalí vzduchotesne a potom sa v cca 60°C varí 36 hodín. Po tejto úprave sa vyberie, rýchlo opečie, aby bola kôrka a podáva sa. No a aké to je? Je tak jemné, že by sa dalo jesť aj lyžičkou (rozpadá sa dokonale). Je nesmierne šťavnaté. No a na mojom osobnom mäsometry dostalo 9.3 z 10.

Keď už som pri strave, tak premostím k tomu, že ešte aj McDonald, ktorý chcel mať v historickom centre prevádzku si musel zmeniť farby (na detaily sa ma naozaj nepýtajte – pre nezasvätených, som farboslepý a tiež ignorant).

Že sme sa už motkali po starom centre mesta, tak bolo úžasné sledovať výraz v tvári kolegýň zo Spojených Štátov. Bolo to niekde medzi šťastím dieťatka čo prvý raz vidí lietadlo/vlak/loď z blízka tým pocitom, že „každú chvíľu sa rozplačem dojatím“. Zhrniem to do suchého „úprimné šťastie“. Nuž a takto pozerali na miesta, nad ktorými by ste sa ani Vy, ani ja už nepozastavovali. Tá radosť bola závideniahodná a až nákazlivá :)

Cesta nazad (na Slovensko) bola rýchla a to aj keď som bol druhý v kancelárii a asi piaty posledný (ostal som do siedmej večer). V lietadle sa dobre čítalo a ani som si nevšimol, že už pristávame.. nuž a večer som bol opäť doma.

Keďže ste čakali na tento blog dosť dlho, tak som chcel prihodiť aj zábery z doby medzičasom, ale že sa mi rozhodol pri kopírovaní počítač tieto fotky stratiť, tak budete mať veľké guľové :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nechceným telefonátom sa možno brániť

Pri núkaní produktov sa nečestní marketéri spoliehajú na nevedomosť.


Už ste čítali?