Island (1/2)

Autor: Michal Paulov | 6.11.2016 o 15:30 | (upravené 12.11.2016 o 11:47) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  708x

V tomto blogu si prejdeme zopár dojmov a príhod, ktoré sa mne, priateľke a kamarátom prihodili počas ciest po tom ostrove  čo je vľavo hore na mape.

No ešte než začnem o tom, aký bol samotný Island, treba spomenúť aj niečo z príprav. Napríklad, že pracujete do neskorých hodín a už dajaky čas máte v práci stresy. Telo je unavené, ale tvári sa že zvláda. Avšak, keď dvíhate jednou rukou posteľ a druhou vyberáte krabicu s kabátmi z pod nej, tak Vás sekne v zadku.. nie v chrbte, ale v tej ľavej nešťastnej hemisfére. Vďaka tomu sa zo záchoda takmer nedá vstať a celé balenie prebieha o kus (tragi-)komickejšie.

Nevadí, sme pobalení a ideme ďalší deň z rána na letisko. Sto litrový kufor a limit 32kg na pár. Ideme dva páry v peugeote 206.. jeden sto litrový kufor sa zmestil do kufra.. druhý už nie. Mám ho cestou do Budapešti na nohách a celou cestou nič nevidím. Je 30+ stupňov a keď vystupujem, tak som komplet prepotený a vyzerám ako z reklamy na inkontinenciu. Slovo vystupujem je dosť nadnesené.. skôr sa z toho auta vyklopím a knísam ako zombie.

Na letisku si ideme odvážiť batožinu. Váha ukazuje 38.7 kilo. Máme limit 32... nasledujúce momenty trávime vrstvením mikýn cez seba a ukladaním čohokoľvek pevného a ťažkého do vrecák na bundách. Dostali sme sa k 32.4kg – Víťazstvo!

Ďalšia zábava je, keď sa kamarát snaží dostať cez security s nožom. Smejem sa, až sa za riť popadám :)

V lietadle sedím vedľa milého pána z Rumunska, čo sa snaží skoro celé 4 hodiny búrať jazykovú bariéru rukami-nohami. Má 64, letí prvý raz. Je to skutočne zlaté ho sledovať. Miestami je to nadšenie podobné dieťaťu a vtedy si uvedomujem, ako som rozmaznaný všetkými tými pracovnými cestami a desiatkami, stovkami letov..

Pristávame. Ledva vidieť pevninu (zjavuje sa až keď sme približne 100m od povrchu) a po pristátí dostávame pocítiť dôvod, prečo nám bola tak dlho skrytá. V hmlistom uragáne pri teplotách do 10°C utekáme s šoférom k autu a mierime do požičovne po nášho tátoša. Skrátim to – tam sme si pripili s Poliakom z našej domácej a dostali sme iné auto ako sme si rezervovali. V Reykjavíku nám vypovedalo na 10 minút a tak sme ho šli vrátiť. Plán, že vyrazíme z mesta a zamierime na sever sa rozplynul. Spíme v Reykjavíku a ešte sa tomu tešíme... bolí ma zadok..

Ráno sa zohrievame v smradľavých termálnych sprchách a dúfame, že nie vždy bude termálna sprcha voňať ako piešťanská vajcovka. Po raňajkách mierime celý deň na sever.

Krajina je úžasná, pomaly sa trhajú mraky (veľmi, veľmi pomaly,  aby sa zasa neskôr zmrákalo) a my sa nevieme nabažiť skalísk, lávových zosuvov a ostrovčekov vôkol nás. Už teraz to stojí za všetky tie starosti.

Prichádzame do kempu na severe medzi fjordmi a utekáme na najzápadnejší cíp krajiny. Máme 2 hodiny do zotmenia. Teta v hotely (ktorý vlastní kemp) nám vraví, že za hodku a pol sme tam aj späť. Tak ideme. Cesta ide pomerne sviežo, kým nezídeme na úplne rozbitý tankodrom. Posledných asi 30km ideme vyše hodiny. Ale sme na mieste!!! :) Krásne zrázy a úžasné výhľady sú zadosťučinením.

Späť však treba ísť rovnakou cestou a tak vyrážame už čoskoro, hoc plán bol prísť nazad ešte za svetla, avšak nevydalo. Po príchode sa hádžeme do termálneho prameňa, ktorý má príjemných ~37°C a v spoločnosti dvoch čechov popíjeme zo zásob.

Ďalší deň skúšame, čo zvládne 4x4 v bahne a hmle.. Zvláda dosť! Potulky pomedzi fjordy nás zavejú k 100m vodopádu Dynjandi, ako aj k niekoľko kilometrovému tunelu s križovatkou, kde však ideme jediným cestným prúdom (v ktorom sa jazdí aj v protismere). Fjordy sú nádherné a ak máte šancu a aspoň trošku vôľu zísť z Ring road, tak rozhodne neváhajte! Btw. Tu máme najsevernejší bod v mojom doterajšom živote ~66.1 rovnobežka!

Zapikovali sme to v kempe, kde mali v termálnom skleníku plavecký bazén s lanom na hojdanie a ešte aj vírivkou – paráda! Dajte dospelým ľuďom toto kombo a na pár hodín sa vybláznia ako deti. A ako bonus, v kempe bol personál skoro výhradne česko-slovenský.

Nasledujúci deň je nedeľa. Podarilo sa nám vyvrátiť hypotézu, že v nedeľu nie je žiaden obchod otvorený. Avšak nevyvrátili sme hypotézu, že sa v nedeľu nedá kúpiť alkohol (chceli sme skúsiť miestne pivo). Mimochodom, aj keď si myslíte, že Čecha nemáte už šancu stretnúť, tak stačí ísť do sámošky a zistíte, že aj miestni Česi-novo-Islanďania vedia bývať aj v tej najmenšej dedine..

Krajina sa nám deň za dňom mení, najskôr sú to hory, čo z profilu pôsobia ako pyramídy, neskôr nás nadchýnajú fjordy, potom pozeráme na dlhočizne polia a kde tu sa ponáhľajúce kŕdle/skupiny/tlupy koní. A to iba začíname.. pretočím dopredu - noc končíme v kempe, kde je pre zmenu opäť horúci prameň, čierna pláž a kamenné ostrovy pár sto metrov od pláže.

Večer nás počastoval prvými náznakmi polárnej žiary. Tie majestátne stĺpy sa pomedzi mraky kde tu zjavovali, aby nakoniec zmizli s prísľubom od predpovede, že sa o štvrtej ráno vrátia. Fučí ako besné a prší ako počas letnej búrky. Kamaráti to vzdali a na noc stan vymenili (až do konca výletu) za auto. Ich stan však bol rozložený a tak sme ho museli prichytiť veľkými kameňmi, lebo skladať ho v tom vetre nemalo zmysel.

Sú štyri hodiny a budík sa ide zblázniť. Je to ten pocit, kedy viete, že vstať by bolo treba, lebo vonku má byť niečo čo ste ešte nevideli, plus vám z toho dažďa už ukrutne treba na záchod. Ale opúšťanie vyhriateho spacáku aj tak kdesi v duši zabolí. Rovnako ako keď si obliekate tie vrstvy oblečenia čo majú len pár stupňov nad bodom mrazu (keď Vás ešte stále bolí zadok). No po otvorení stanu s nemým úžasom a neveriac pozerám smerom k moru. Nazad na mňa pozerá dúha.. v noci! Pretože máme spln a nad morom nie sú mraky, tak si s touto nádherou vymieňame pohľady. Budím aj kamarátov v aute a neveriac na to zízame. Nedarí sa nám to vyfotiť a hoc sa nám nedarí nájsť v mračne nad nami žiadne náznaky žiary, tak spokojne ideme nazad to vlažných spacákov.

Ráno sme premrznutí a balíme stany. No a hoc sme sa snažili zaplatiť, nik naše peniaze nechcel (správcovi sa v tom nečase asi nechcelo prísť do kempu) a tak sme spali zadarmo – Juch!

Island má dačo cez 300 tisíc obyvateľov, asi dve stovky z toho žijú v hlavnom meste a zvyšok je roztratený na území 2x väčšom ako Slovensko. Cestou sa stavíme v druhom najväčšom meste Islandu, v Akureyri (18tis. obyvateľov). Pár fotiek (majú pekný kostol a prístav), nákup, pokus o dovolanie sa kamarátke (novej miestnej) a pokračujeme ďalej. Smer Húsavík.

Húsavík je veľmi pekné rybárske mesto, ktoré má ešte jeden silný exportný artikel – jogurt. Za žiadnych okolností ho však neodporúčam jesť, ak nemáte na blízku záchod, inak môžete ľahko zaplatiť svojou dôstojnosťou za tento pôžitok.

Pokračujeme okolo vodopádu spätého s prechodom krajiny na kresťanstvo – vodopádu Goðafoss a k jazeru Mývatn. Majú tu perfektné kúpele, čo vrele odporúčam. 25€ na osobu, ale máte v tom tri termálne bazény, sauny a úžasné západy slnka.

Deň neskôr je krásny a škaredý zároveň.

Ráno sme vyrazili na prvý fakt poriadny trek. Začali sme v krajinke kde sem tam máte okolo seba niekoľkometrové jamy, kde proste bolo viac plynu ako lávy a tak sa tam prepadla zem. Okolie však stále hrá vo farbách fauny. Neskôr fauna ustúpi a máme iba lávové polia s výduchmi všetkých tvarov v krásnych 50tich odtieňoch čiernej. Ďalej prechádzame okolo zlomu, vysvetlím to takto. Máte rovinu, nakreslíte si v strede čiaru, no a tú časť naľavo posuniete o sedem metrov nižšie. Približne tu sa stretajú kontinentálne dosky, takže príroda tu stojí za to! Pod zlomom sa nachádza termálne jazero ponúkajúce krásne zábery a možnosti parnej sauny zároveň.

Kus od zlomu sa však týči sopka, krásne čierne kamene a prach, vyzerá to v porovnaní so všetkými doterajšími ako gýč. Na jej úpätí nám dáva vietor pocítiť, že na okolí nie je žiaden strom, čo by vietor spomalil a miestami umožňuje stáť skoro ako M. Jackson v klipe k Smooth criminal.

Zo sopky sa v sopečnom prachu dá bežkovať a keďže je mäkký, tak ani kolená nebolia pri zliezaní. Ďalšia zastávka poteší všetkých metlákov – Dimmuborgir. Len predstava tej zloby čo musela formovať túto krajinu je zarážajúca a rozhodne by som tomu nechcel byť očitým svedkom.

Ako fotím priateľku priamo v bráne k borgiru, tak zisťujem, že mi odišla karta na foťáku (to je tá smutná časť dňa) a s ňou posledný deň a pol fotiek. Ale razom som mal z foťáku aspoň pekné značkové ťažítko.

Po prejdení sa až na koniec trasy si to kamaráti odstopovali k nášmu autu. Keď sa vrátili, tak sme vyrazili do Hveriru. Miesta ktoré je stále aktívne a kde to sičí, buble, zurčí a vrie všade okolo vás (a taktiež to nepríjemne smrdí..). Nádhera!

Kamarát nám vravel, že pokračovanie na východ bude nudné, lebo išlo „iba o lávové polia“. Aj tie som si užíval! Island je proste pekný a bodka.

V meste Hofn sme ochutnali miestne hot-dogy menom pylsur, v špeciálnej verzii, ktorú sme po zvyšok cesty už nenašli, škoda..

A viac nabudúce

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Denne im prejde cez ruky šesťsto kíl múky. Ako sa robí maces na Slovensku

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

KOMENTÁRE

Fico je oportunista, pochváľme ho

Premiér so sankciami proti Rusku nesúhlasí, ale aj tak ich vždy podporí.


Už ste čítali?