Ukrajina

Autor: Michal Paulov | 14.5.2017 o 20:18 | (upravené 16.5.2017 o 10:06) Karma článku: 5,94 | Prečítané:  584x

Každý bol raz mladý a plný snov. Ja som si už dávno zmyslel, že sa pozriem do Černobyľu a hľa, podarilo sa. No než porozprávam o tom, tak si prečítajte o ceste do krajiny Ukrajiny.

Opäť raz mal wizzair zľavy. Kyjev a -30%, no nekúp to.. a tak sme sa dva a pol mesiaca tešili na to, čo nám výlet prinesie. Počas tejto doby sa k nám pridali priateľkina kolegyňa s kamarátkou, čo bola nie len sociálna vzpruha, ale ešte nám to vybavilo skupinovú zľavu na návštevu Černobyľu – YES!

SOBOTA

Odlet bol v sobotu ráno – v čase kedy sa poctiví študenti ešte iba vracajú z krčmy do postele. Let bol rýchly a počas pristávania sme rolovali na letisku „Žulijany?“ okolo výstavy starej leteckej techniky (hneď za plotom) – veľmi pekné!

Než sme sa dostali do haly, tak sme videli ako sa po letisku premávajú servisné traktory, niečo čo len tak na medzinárodnom letisku nenájdete a preto, keď bude šanca, si ten pohľad užívajte, než sa ich zbavia.

Na letisku samotnom už sme iba riešili výber peňazí a to ako sa dostaneme do mesta. Rozhodli sme sa pre trolejbus. Stáli sme na zastávke, kde okrem nás mali zastaviť iba tri čísla trolejov. Zastalo tam dovedna 6 autobusov, čo tam ani stáť nemali podľa rozpisu. Niektoré boli iba lepšou maršutkou, iné boli naozaj schopné – vozový park je skutočne rôznorodý. Prišlo naše číslo, nastúpili sme a išli riešiť lístky.

Lístky sa kupujú vo vozidle – je tam na to určený predavač. Jeden lístok stojí 3 hrivny, teda asi 10 centov. Samozrejme sme také malé peniažky z automatu nedostali a najmenšiu sme mali päťdesiatku.. on nerozumel ani keď sme mu povedali, že je to ok, že my si zoberieme 4 lístky a on nech si výdavok nechá. No nakoniec sme sa dohodli, že ich zoberieme 8 a on si zoberie tú päťdesiatku. Je fajn, ak predavač nemá peniaze na rozmieňanie a o to zábavnejšie bolo sledovať, ako k nemu cez ľudí posielajú pasažieri peniaze, aby sa im vrátili peniaze a nie lístok, pretože pán už nemal drobné na vydaj.

Ako sme si to štrádovali ulicami predmestí, tak sme mali možnosť zahliadnuť aj približne 500m šóru babušiek predávajúcich všetko od výmyslu sveta. Každá so svojim sortimentom stojaca pri chodníku a davy ľudí nakupujúcich ich tovar za blšákové ceny.

Metrom sme sa odviezli od ich najvyššej vysielacej veže na sever starého mesta. Tu sme na Vás sprvu vyblafne chudoba, iná ako tá naša. Iná ako tá ázijská, no stále kruto nešťastná.

Netrvalo dlho a už sme boli v turisticky zaujímavých uličkách a pozerali sa na miestnych podnikateľov so stánkami a tovarom od výmyslu sveta. Na kopci tomu všetkému nasadil korunu kostolík.

Čudesným parčíkom™ sme prešli k námestíčku pri katedrále sv. Sofie (podľa kostolíka sv. Sofie v Konštantínopole). Pred katedrálou majú čačané námestie, ktoré sme mali možnosť vidieť aj na dobových fotkách po vojne. Všetko bolo rozbombardované až na vežičky kostola. Veľmi pekne tieto priestory zrekonštruovali.

Z kopca sme zišli na Majdan (hej, ten „Majdan“), kde sme mali ubytko. Aj to samotné nájsť bola úloha ako keď riešite escape room. Na miestach kde mal byť vchod do domu bola totiž reštaurácia – takže sme hľadali zadný vchod. Ten sme však nenašli. Spýtal som sa vo vedľajšom vchode (obchod s vínkom), či mi nepomôže predavačka nájsť ten môj vchod. Ona vyšla (a nechala zákazníkov dnu), aby prešla k reštaurácií a povedala nám, že vstup je cez reštauráciu! A to aj v noci, keď je reštika zatvorená. Vtedy sbs-kár stráži, či ľudia prechádzajú cez ňu rovno do budovy k výťahom a netropia galibu zariadeniu reštaurácie.

Ďalšou zastávkou malo byť buď jedlo, alebo Golden Gate (ten prvý a originálny). Jedlo to vyhralo a po chvíli hľadania sme natrafili na reštiku vychválenú na nete do oblakov. Pri xyz pultíkoch ste si mohli popýtať kadečo a väčšina boli výkvety miestnej kuchyne. To ste potom zaplatili na kase (jedlo pre dvoch cca za 5€), pričom najdrahšou položkou bol čerstvý džús z pomarančov – za vyše 1€. Mäso bolo skvelé, taštičky tiež, zákusky.... nejdem sa rozpisovať, veľa vám to nedá a ja by som iba slintal za klávesnicou.. Ak budete v Kyjeve, navštívte ju!

Poslednou zástavkou bol Golden Gate (zoloti vorota) – brána do niekdajšieho Kyjeva. Nuž a večer sme si spríjemnili vínkom, ktoré keď sme kupovali, tak predavač na moju angličtinu nedal, no na priateľkine „víno, ukrajinske“ rozumel hneď.

Nasledujúci deň sme boli v Černobyle, no ten si zaslúži vlastný blog a preto preskakujem jeden deň.

NEDEĽA PONDELOK

Vstanete a idete na metro, nevediac, že vás čaká najhlbšia stanica metra na svete – Arsenalna. 105 metrov pod zemou. Po piatich minútach ste vonku a pokračujete ulicou húfmi mladých Ukrajincov pomaly si to šinúcich do školy.

Keď mesto plánovali, tak pod väčšie križovatky naládovali podchody podobné tomu na „Trnavskom“ v Bratislave, ibaže tu ešte stále fungujú všetky malé stánky – či už kupujete časopisy, potraviny, kvety, alebo textil.

Jedným takýmto podchodom sme prešli a zrazu na nás pozeral obelisk v strede parku. Len pár metrov ďalej zasa stál pamätník na vrchole podzemného múzea hladomoru s jednou z najsmutnejších sôch, aké som zatiaľ videl. Park bol pekný, výhľad na Dneper tiež, no tá socha pôsobila natoľko skľučujúco, že som bol rád, keď sme boli preč (a nie, expozíciu sme si nešli pozrieť). Toto bola časť dejín, kde hlava proste nevie a nechce rozumieť zmýšľaniu zodpovedných.

Pokračujúc k soche „Matičky Domoviny“ sme si pozreli výstavu vojenskej techniky a zamierili sme k tej soche vyššej ako Socha Slobody (už je tretia „Matička“ do zbierky s Matičkou Arménska a Gruzínska :).

V podstavci sochy sa nachádza múzeum s tou najlepšie spravenou expozíciou k 2. sv. vojne akú som doteraz videl. Vrak lietadla, rekonštrukcie priestorov, tisícky drobných dobových kúskov logicky zasadených do tematických celkov jednotlivých miestností – paráda! No a na záver, ako „prichádzame“ ku koncu vojny, vstupujeme do miestnosti s dlhým prestretým stolom a zo stien na nás pozerajú stovky fotiek z priebehu celej tej temnej strany dejín. Do týchto zabudnutých momentov v čase sa nás snaží vniesť aj hudba spustená iba pre túto situáciu – pre nás (prišli sme skoro a tak sme boli sami). Dokonalá atmosféra. Zimomriavky.

Z múzea sa vraciame ku kostolnému komplexu „Pechersk Lavra“. V časti na kopci sa nachádzajú múzeá a galérie. Nadchýname sa nad súčasným ukrajinským umením (skutočne pekné kúsky tam majú!) a pokračujeme k múzeu miniatúr. Tu môžete vidieť najmenšiu knihu na svete, alebo napríklad aj vyleštený ľudský vlas tak aby bol priehľadný, do ktorého je nakreslený kvietok ruže so stonkou hrúbky 3 mikróny. Šialené, no úžasné.

Keď sme zišli do nižších častí komplexu, kde sú katakomby, tak sme cestou videli pomery v akých si mnísi nažívajú. Nuž, síce sa vozili na SUVčkach, či to boli od Infinity, alebo len obyčajné VW Tuaregy, no nie je isté či mali plnú výbavu.. Hold, cirkev má peniaze. Ale späť k tým katakombám! Do podzemia sa vstupuje so sviečkou, pretože tam nie je žiaden iný zdroj svetla – čo sme nevedeli. Avšak všade okolo bolo dosť veriacich, čo nám aspoň sem tam osvetlili zopár zákutí. Povedal som, že ich bolo dosť? BOLO ICH VEĽA!

Prestavte si ako idete uzučkými podzemnými uličkami a pred vami je žena zavesená na maličkom výklenku v stene a šepká mu dačo, vedľa v miestnosti sa ľudia zhovárajú a klaňajú svätcovi pochovanému v presklenej truhle a všade sa rozlieva vôňa kadidla.. Jednoducho – nie je to miesto, kam by ste brali dievča na prvé rande a ak by ste to predsa urobili a jej sa to zapáčilo, potom by ste sa s ňou už nechceli stretnúť..

Opäť sme zamierili najesť sa, prezrieť Majdan a opäť k sv. Sofii – do zvonice. Vďaka tomu som vedel, aké to asi je byť dronom (viď foto).

Odtiaľ k Michalskému kláštoru (cez cestu) a pomaly sa baliť a spať. Na letisko sme odchádzali o štvrtej ráno, aby sme stihli skorý let.

Ráno sme našli taxík s chalankom, čo vidí svoju budúcnosť buď v Čechách, alebo v Poľsku. Je pekné vidieť, že ten vzťah pes-a-mačka, čo majú medzi sebou miestni a poliaci u mladých už tak necítiť. Ak neviete prečo pes a mačka, tak odpoveď je skoro všade v Európe tá istá – história.. lebo nenávidieť niekoho a nemať preto dôvod by bolo príliš barbarské..

A že sme prileteli v utorok ráno do Bratislavy, tak šup ho do práce!

 

Ale ako bonus pripájam fotku z jedného z mojich neskorších letov – kruhová dúha a v nej tieň lietadla na obláčiku :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Denne im prejde cez ruky šesťsto kíl múky. Ako sa robí maces na Slovensku

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

KOMENTÁRE

Fico je oportunista, pochváľme ho

Premiér so sankciami proti Rusku nesúhlasí, ale aj tak ich vždy podporí.


Už ste čítali?