Černobyľ

Autor: Michal Paulov | 16.5.2017 o 10:06 | Karma článku: 4,60 | Prečítané:  564x

Ako sa sen o nočnej more zmenil na skutočnosť... strach, beznádej, prázdno, radosť, ohromenie, bezmoc, zvedavosť, smútok, nádej, hnev, odvaha, rezignácia

 

O trištvrte na osem ráno sme sa stretali na Majdane pred jedným z hotelov, aby sme sa rozdelili do áut. Našťastie ten hotel sa nachádzal približne 50 metrov od nášho ubytka. Po vyrazení na cestu nám v aute zapli dokumenty a klipy, kde hlavnú rolu hrala elektráreň. Niekedy dávala oveľa pôsobivejšie výkony, ako samotní interpreti.

O dve hodiny neskôr sme prišli k prvému kontrolnému bodu. Okolo elektrárne je totiž 30km kontrolovaných a odrezaných od sveta, kde Vás pustia iba s povolením. Ďalšia kontrola je v 10km okruhu, ale o tom neskôr.

Ako sme prechádzali do 30km okruhu, tak nám rozprávali sprievodcovia o tejto oblasti. Napríklad, že tu ešte bývajú ľudia, čo pomáhajú rozložiť elektráreň – v samotnom meste Černobyľ. Že po desiatej sú zakázané vychádzky a teda s večerom v krčme tu veľmi ľudia nepochodia. Alebo, že sa sem vrátili aj niektorí vysťahovaní, čo paradoxne prežívajú dlhší život, ako mnohí čo sa už nikdy nevrátili. Ak ste zvyknutí na jednoduchý život a zrazu Vás vrhnú do mesta, tak nie každý sa dokáže prispôsobiť.

Prvá zástavka bola pri kostole, kde práve prebiehala omša. Ten rádioaktívny mrak obišiel asi o 100 metrov a tak magnetky s podobizňou kostola ponúkajúce zázrak predávali hneď dnu pri dverách. Naše kroky pokračovali do opustených domov, kráčajúc za jedným z mála pôvodných obyvateľov, čo sa v tejto pokojnej samote rozhodol dožiť svoje dni.

Domy a garáže pohltené zeleňou, neporiadok v útrobách tých štyroch stien a čudný mix pokoja a strachu nás uvítali v sutinách mestečka.

Mestečko má obchod, ubytovňu, hasičskú stanicu a tam to cca končí. Rozvody teplej vody z teplárne a čističky sú ťahané nad zemou, keďže pôda je kontaminovaná a ľudí na verejnosti stretnete iba vzácne.

Pokračujeme k vnútornému okruhu (0-10km okolo reaktoru), sledujúc domy, ktoré majú na sebe nápisy, označujúce, že tam ešte niekto žije. V takom prípade zvyknú vojaci chodiť buď s potravinami, alebo s lekárskou asistenciou priamo do brány. Náš šofér nám vraví, že mal v jednom z takých domov známu. Veselá stará pani, vraj. Bol to až však on, kto ju našiel, niekoľko dní po tom, čo vydýchla naposledy.

Vstupujeme do vnútorného okruhu, kam sa dostanete iba so špeciálnym povolením a nesmiete sa zdržať cez noc. Sme varovaní, že ak aj vystúpime z auta, tak nech neopúšťame cestu, nakoľko tá bola dekontaminovaná, no les nie a takzvaných „hot spot-ov“ je okolo neúrekom. Hot spot je miesto kam dopadol rádioaktívny materiál po výbuchu reaktora.

Najskôr prichádzame k jazeru, kde sa chladila voda poháňajúce turbíny elektrární. Ohromné jazero malo večne teplú vodu a tak bolo skvelým miestom na chov rýb. Po výbuchu pokračovali s výrobou elektriny v troch nepoškodených reaktoroch a tak bolo jazero stále využívané. Avšak ryby slúžili na experimenty (napr. nimi kŕmili norky a sledovali ako bude ich organizmus reagovať).

Pokračujeme k nedostavanému reaktoru č.5. Bol hotový na ~70% a pol roka ho delilo od spustenia. Ak neviete náhodou o ambíciách vedenia (aj mne ich povedal iba sprievodca), tak Černobyľská elektráreň mala byť tou najväčšou na svete a mala mať 12 reaktorov, predávajúc elektrinu ďalej do Európy. Po prechádzke po železnici sa vydávame vyšliapanou cestičkou pomedzi zeleň a vchádzame do chladiacej veže. Okraj ešte nie je veľmi rádioaktívny, no hlbšie do útrob ísť nesmieme. Zvedavec vo mne sa teší, keď sa dozvedám ako vlastne tieto komíny na paru fungujú... Nepoviem – vygooglite si sami ;)

Obchádzajúc elektráreň, prechádzame okolo prístavu, kde poza stromy vidíme z rieky trčiace vraky lodí, aby sme pár chvíľ neskôr dorazili k značke „Припять“ - Pripjať. Mesto žilo iba necelých 16 rokov a za ten čas sa rozrástlo na skoro 50 tisíc obyvateľov. Plán však bol 3x taký.

Leninov bulvár bol 4 prúdovou cestou, z ktorej ostal jediný cestný pruh. Zvyšok už dávno pohltila príroda a chcelo by to tank, aby ste prešli aj cez stromy, ktoré za 31 rokov stihli vyrásť. Taktiež námestie obklopené prominentnými budovami, by ste už dnes mohli nazvať parčíkom.

Hoc viete, že radiáciu nevidieť/necítiť, pokiaľ už nie je privysoká, ale až keď stojíte na týchto miestach, tak začnete rozumieť, prečo ľudia nedokázali pochopiť, čo sa deje. Tá pohroma je všade okolo Vás, no telo, ani myseľ strach necíti. A rovnako tak nerozumela väčšina z 45 tisíc ľudí, prečo majú svoje domovy opustiť, pričom dostali už minimálne polovicu zo smrteľnej dávky ožiarenia.

Máme šťastie na sprievodcov a aj na vojenské kontroly. Je totiž zakázané vstupovať do objektov v meste a keby nás prichytili kontroly, tak ideme mimo areál a sprievodcovia prídu o licenciu. Oni to však riskujú, keď vidia naše nadšenie. Veď čo by to bolo keby ideme na návštevu a nepustia nás dnu :)

Prechádzame športoviskom okolo bazénov, boxerského ringu, aby sme po vystúpení z budovy smerovali k najznámejšiemu symbolu mesta – ruskému kolesu. To nikdy neslúžilo svojmu účelu. Malo byť sprevádzkované počas osláv prvého mája.. mohli si ten výbuch odložiť na neskôr..

Ak si vravíte, že či sme sa nebáli chodiť po meste, tak nie – 3x ho dekontaminovali, pretože pôvodný plán bol, aby sa ľudia vrátili nazad. No aj po dekontaminácii bola radiácia privysoká na dlhodobý pobyt v meste. Ale poďme ďalej. Ideme lesíkom, kde korene rozbrázdili zem aj do metrových kopčekov. Odrazu pred sebou rozpoznávame tribúnu. Ten les bol kedysi rovným športoviskom! Dosť šok.. a áno nečítal som si o Pripiati veľa, takže som nevedel čo všetko nás čaká.

Cestou okolo panelákov si všímam vstup do jedného z nich. Taký istý ako ten v ktorom som prežil kus detstva. No a keď už sme pri detstve, tak čo by to bolo nevidieť to najsilnejšie miesto zo všetkých – škôlku.

Rozbitým oknom nahliadnete dnu a vidíte rozhádzané detské stoličky okolo maličkého stolíka. Po vstupe si všímate skrinky s hračkami, zošitmi a šatmi. Nič z toho, čo sa dnu nachádzalo nemalo zmysel brať, keď prišlo nariadenie, že všetci musia mesto opustiť do 3 hodín a tisíce autobusov zvážali ľudí preč. Vďaka tomu je toto miesto akýmsi skanzenom posledného dňa mesta. A áno, nájdete v útrobách scény, ktoré si fotografi pripravili, aby pôsobili čo najdesivejšie (napr. keď stúpite do miestnosti a je tam kruh stoličiek, na ktorých sedia zvyšky bábik), alebo efektne (bábika s detskou plynovou maskou), no aj tak kombinácia priestorov bezstarostnosti a skazy má skutočne zvláštnu chuť.

16 poschodí. Toľko šliapeme, aby sme mohli mať mesto s okolím ako na dlani. Teda 16 poschodí plus jedno, aby sme sa dostali na strechu a hľadeli na elektráreň a na Dugu 2 (o tej neskôr). Vidieť to všetko a uvedomiť si, že v celom tomto areály nie je viac ako 50 ľudí, je predstava ako z Kingovho „The Stand“. Mimochodom – zlé čítanie.. a ak nesúhlasíš, tak ... je mi to jedno!

Posledné dve miesta nás ešte čakajú – bazén a škola. Bazén bol vyhrievaný teplou vodou z elektrárne a tak, kým fungovala, tak sa sem chodili zamestnanci ešte kúpať. No po roku 2000 už bolo politicky citlivé vyrábať tu elektrinu a preto odstavili aj prvé tri reaktory. Odvtedy by ste do bazéna už radšej neskákali :)

Škola Vás uvíta Vašimi vlastnými spomienkami na školské časy, pretože všetky väčšie panelové školy vyzerali rovnako. Jednou vecou však nezapadá – zbierkou plynových masiek, určených pre žiakov, nahádzaných na kope.

Ide sa obedovať! Kúsok od sarkofágu je kantína a pre pobavenie (a istotu) skúšame radiačnú kontrolu. Hneď po jedle nasleduje Černobyľ 2. A nevymýšľam si, tak sa skutočne niečo volá!

Toto je bývalý vojenský areál a kým na mapách bol tuším iba škola v prírode. Ale v skutočnosti sa tu nachádzali velikánske železné konštrukcie (150m na výšku a 500m na dĺžku a vedľa 130m na výšku a 300m dĺžku). Tie fungovali ako prijímače rádiového signálu. Kus ďalej stál vysielač (asi 60km ďalej), napájaný elektrárňou. Ten vystrelil signál opačným smerom a preletel okolo sveta odrážajúc sa od oblohy a zeme, než priletel k „anténe“. Celý tento komplex musel vzniknúť pri elektrárni, pretože bol energeticky náročný. A to je spomínaná Duga-2 (na wikipedii vedená ako „Duga 1“ a na google maps ako „Duga 3“, tak si vyberte)

Ono získať dôveryhodné informácie o celej situácii je dosť ťažké. Napríklad – niektoré zdroje uvádzajú, že celú spúšť čistilo 500 tisíc ľudí, iné že ich bolo 600 tisíc. A 100 tisíc ľudí je veľká odchýlka. A nezačínajme o pravdepodobnom počte obetí. Ctime si ich a aj všetkých čo dali ruku k dielu, aby zachránili čo sa dalo.

Späť k Duge! Toto miesto údajne dokázalo zachytiť balistickú strelu na vzdialenosť 8000km. Signál nazývali „ruská kukučka“. Tento ťukajúci zvuk bol tak známy a otravný, že sa vyrábali rádiá, čo tento zvuk/signál odfiltrovali. Rovnaké prijímače boli vraj v Zväze ešte dva, no tie už sa dávno rozobrali na železo. Ten Černobyľský vydržal iba preto, že ak by ho strhli, tak by otrasy mohli narušiť už narušený stav elektrárne.

Les, kde vysoké stromy tvoria steny popri ceste, sme časom vymenili opäť za malé obce a ďalšie húštiny. Táto prázdnota zabudnutého sveta bola narušená, keď šofér musel zabrzdiť, pretože na cestu vošiel los. Ten sa pozeral na auto a až keď konečne zabrzdilo, až potom odišiel z cesty.

Krajina sa pomaly preberala a ako sme sa blížili ku Kievu, tak Černobyľ opäť pohltila noc.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Milióny na štadióny míňajú svoj cieľ

V Košiciach má v roku 2019 vďaka štátnej dotácii stáť nový futbalový štadión. Klub však skrachoval, a je otázne, kto na ňom bude hrať.


Už ste čítali?