Deň 8
Vstávam s tým, že mi je zle nedobre. Asi si telo povedalo, že keď už mám možnosť oddychovať, tak si to chce užiť a bolo mu ešte málo. Točí ma ako keby som mal odpadnúť, slabý som ako pri chrípke, no keďže o chvíľu mi ide autobus do Argentíny, tak som zahálať nemohol.
Pár hodín neskôr prichádzame ja a Marc do El Calafate – mestečka čo pôsobí úplne ako americké predmestie dakde v kopcoch. Zvyšok dňa trávime v meste. A teda – koláče majú presladené, na bankomaty sa čaká veľa, ale na kase v obchode viete čakať ešte viac a jedlo je jedna báseň!
Deň sme zakončili grilovačkou na hostely – šéfkuchár griloval, my ubytovaní sme jedli. Stejčíky, opekané plnené kačacie črevá, kuracie krídelká, šaláty, vínka.. už samo o sebe to bolo super, avšak do toho nám ešte spustili živú hudbu (španielka, saxofon a flauta) – tá spolu so zlatistým západom slnka na obzore ponad Andy dotiahlo atmosféru k dokonalosti.
Deň 9
Zavčasu som vybehol do obchodu, aby som si nakúpil dajake drobnosti pod zub (keksíky a pod.), no ako som prišiel k obchodu, tak zisťujem, že je zatvorený a neviem ani kedy ho otvoria, pretože otváracie hodiny sú nalepené na zamknutých dverách tak, aby smerovali dnu a nedali sa z vonku prečítať. Tak som síce nenakúpil ale aspoň som nevedel ani kedy otvoria. Čo už.
Stočil som to späť do hostela, odkiaľ som o pár momentov vyrážal k jednomu z mála ľadovcov, čo neustupuje a do nedávna dokonca ešte rástol – Chino Perito Moreno. Je to ohromná ľadová plocha so stenami vysokými 50-70m, ktorá vyrastá z rovnakej snehovej pokrývky z ktorej rastie aj Grey (z predchádzajúceho blogu).
Zízaním na ľadovec trávime niekoľko hodín – najskôr ho obchádzame a potom s pripravenou spúšťou čakáme vyše hodiny na odtrhnutie kusu tej masívnej steny. Samozrejme ako na kočku – keď už sa presúvam k Marcovi, stojacemu opodiaľ, tak akurát vtedy sa to utrhne a s ohromným rachotom spadne do jazera. Pohľad bol ohromujúci, no fotiť som nestíhal.. Menšie kúsky sa trhajú každú chvíľu, no celá stena už bohužiaľ nie.
Neskôr sa lúčim a z El Calafate idem už sám do mestačka El Chaltén. V autobuse celou cestou hrajú 80. a 90. roky – perfektná oldies/retro hudba :)
El Chaltén je taká osada s možno 8 tisíc obyvateľmi kdesi v strede ničoho pod úpätím Ánd. Ubytovaný som v hostely „Luna“, pomenovanom po úžasnom malom dievčatku – dcére majiteľa, čo nemá viac ako 5 rokov a permanetne sa spokojne usmieva. Tu stretám Holandského učiteľa, čo dal výpoveď a cestuje teraz pol roka po južnej Amerike. Nasleduje smutné zamyslenie nad výškou platov učiteľov u nás.
Deň 10
Dnes sa chodí, opäť a veľa. Idem sa pozrieť na Fitz Roy – dominantu Argentínskej Patagónie a vraj jeden z naj trekov v okolí. Ako sa k nemu veziem, tak ho vidím ešte v plnej kráse týčiť sa k modrej oblohe. No od momentu kedy vystúpim z auta, tak už je zahalený mrakom, z ktorého už nevýjde.
Spájam si dve denné túry do jednej, ktorú absolvujem za jeden deň, ak Vám to nevychádza, tak to nevadí.. Park je to pekný, no Torres del Paine je rozhodne krajší.
Šliapajúc k samotnému Firz Roy-u musím prekonať 400m prevýšenia na vzdialenosti jednoho kilometra a to dáva zabrať, avšak hore som odmenený krásnym výhľadom. Nasledujúcich 40 minút iba sedím a nechávam GoPro fotiť timelapse (časozber) každých 30 sekúnd, aby som mal zrýchlené video, ako sa mraky prevalujú cez tú ohromnú stenu.
O niekoľko hodín neskôr, po prejdení si parku, videní ďaľšieho ľadovca, velikého ďatla a kope kilometrov v nohách, prichádzam späť do mesta. Kde sa iba rýchlo prezlečiem a osprchujem, aby som šiel večer na pivko a stejky – Marc prišiel do mesta a máme posledný večer, kedy môžeme pokecať. Stejky tu majú to najúžastnejšie mäso na svete! A pivko je taký priemer..
Než idem spať, tak si uvedomujem, že aký je to luxus mať plat aj počas dovolenky – samozrejme za účelom regenerácie. A teda, že mi platia za to, aby bol na konci sveta a papal stejčíky – fantastické!
Deň 11
Vstávam zavčasu, aby som stíhal autobus späť do El Calafate. Podľa predpovede neprší a bude sa šliapať na stanicu dobre. V skutočnosti však leje úplne šialene – asi ako keď u nás príde naozaj poriadna letná búrka. Našťastie to mám na stanicu iba 20 minút peši. O ôsmej ráno vyrážame.
Pár hodín neskôr som v El Calafate. Päť hodín čakania na ďalší autobus si zabíjam či už v obchode nakupovaním hlúpostí, alebo pirátením internetu na hostely, kde som spal pred nedávnom. Je to otrava, ale stále lepšie ako pozerať slovenské seriály.
Je čas ísť do autobusu. Treba vytlačený lístok – mám iba stiahnutý v mobile. Na vytlačený lístok dostanem potvrdenie o zaplatení poplatku stanici (čo nemôže byť samozrejme súčasťou ceny lístka, pretože to by nebodaj dávalo zmysel). So zármutkom rozmieňam krásnu 50 pesovku čo som si chcel odložiť. Cestujem.
Čudný ujo nám berie ústrižky na batožinu (ako keď v regiojete dostanete ústrižok na základe ktorého si batožinu máte neskôr u pacholka/šoféra prebrať). Potom berie utrháva z cestovných lístkov. Neodpovedá na moje otázky a až neskôr sa dozvedám, že je buď hluchý, alebo nemý a teda – nie ignorant. Vlastne je to celkom veselá kopa :)
Cesta na 5 hodín a ja sedím vedľa preveľmi ukecanej nemky, ktorá rada rozpráva o jej obľúbenej osobe – o sebe, no a nedá mi ani možnosť čítať si a aj keď sa začítavam, tak spustí. Našťastie cez uličku sedia dve češky a ja sa snažím navodiť diskusiu s nimi, pretože je mi to príjemnejšie ako životopis náhodnej 50tničky.
Na hranici si fotíme „Koniec sveta“ a snažím sa aj polárnu líšku – marha je však frišká a nestíham ostrú fotku. Do hodiny sme v meste a ja mierim na hostel, kde síce pekne klopem, no zbytočne, nakoľko domáci doma nie je. Keď dorazí, tak si spolu vypijeme z domácej. Neskôr pijem aj s češkami u nich na hostely. Potom im pomáham nájsť bankomaty a vybrať peniaze (lebo peripetie z prvého blogu o ceste sem). Spokojný, že som mohol byť nápomocný a že som využil slovenčinu idem buvať.
Deň 12
Sedím na stanici, vonku psi. Diečina sa zoberie, aby jednomu utrela karpiny. Ten si to užíva a teší sa. Ona ho potom hladká, on sa teší ešte väčšmi. Majú tu veľa voľných psov na uliciach. Sú ako verejný majetok – ešte som nevidel, že by sa po nich zahnali, ale videl som, že ich ľudia kŕmili a deti objímali.. Odlišná mentalita a prístup. Me gusta
Autobus +3 hodiny = Punta Arenas! Konečne po dni a pol cestovania. Na hostely nechávam veci a idem sa prejsť s foťákom. Idem popri oceáne a hľadám príležitosť na dobré zábery. Pri vode ide hlavná cesta a netuším síce na čo tu jazdia, no doslova cítim ako ma bolia plúca – je to mordor.
Prechádza – flip-flopy, tielko, kraťase a vonku slniečko a zima iba keď fúka... fúka stále.. po návrate (o 3 hodiny neskôr) zisťujem že vonku je 9 stupňov (it is Chilli outside). Beriem teda mikinu a idem opäť von – smer cintorín, kde ma prekvapia opulentné pomníky a kopa chorvátskych mien na hroboch.
Večer si varím na poschodí s výhľadom na oceán (celá stena je jedno veľké okno), kde v diaľke vidieť delfíny. No a po jedle počúvajúc jazz, čítam/pozerám na oceán a pri tom popíjam vínko. Treba aj oddychovať.
Deň 13
Prší. Pobalil som sa (dnes letím do Peru) a čítam si knihu – odvoz mám až o tretej. Vonku však vykukne slnko a tak opäť beriem foťák a idem na prechádzku. Cestou späť ma odprevadia dvaja veľkí hafani, aby sa mi nič nestalo (aj na mňa čakali, ak si to trošku nadbehli).
Na letisku som hodinu pred odletom... efektívne. V lietadle sedím vedľa 8 mesačného usmievavého diablíka. Kvočí vedľa mňa na svojej mamke – doktorke. Príjemne sme si pokecali a vyzerá to tak, že sa tu naozaj nežije zle. Diablik mi medzi časom berie aj moje veci a so všetkým sa hrá a žužle to. Pristávam v Santiagu a po pár metroch neverím vlastným očiam – Ruby Tuesday!!! A hrajú v tej reštike Magnetic Man!
Pre vysvetlenie – Ruby Tuesday bola prvá reštaurácia čo som ochutnal, keď som bol prvý raz v štátoch – príjemný koncept s dobrými burgrami, šalátmi a napr. aj rebierkami. Nevidel som to za celú tú dobu nikde inde a odrazu je tu na letisku v Santiagu a ešte tam hrajú hudbu, čo si ľúbim pustiť počas práce. Super!
...len keby takto príjemne chcela cesta pokračovať...
